..
EKODISK
Článek:
Slovačka jama (_1.268 m) – 19. najhlbšia priepasť sveta, Velebit '98
Autor:
ŠMÍDA, Branislav
Zdroj:
Speleoforum, 1999
Zapsal:
HRUSKA, Jan
Slovačka jama (_1.268 m) – 19. najhlbšia priepasť sveta, Velebit '98

Branislav Šmída

Vo výskumoch priepastí Rožanski kukovi v Severnom Velebite (Chorvátsko) pokračovala naša partia aj v roku 1998. V poradí už ôsmu výpravu sme tentoraz organizovali ako spoločný chorvátsko-slovenský projekt (v spolupráci s členmi klubu SO PDS Velebit Zagreb), ktorého prioritným cieľom boli počas 20 dní na prelome júla a augusta explorácie Slovačky jamy.




Vchod systému leží vo výške 1.520 m, čo je o skoro 50 m viac než u vyššieho vchodu systému Lukiny jamy (_1.392 m) v susedných Hajdučki kukovi. Geologická stavba oboch masívov je analogická - celkom oprávnene sme si teda pred poslednou expedíciou kládli najzákladnejšiu otázku - mohli by priestory Slovačky jamy viesť ešte hlbšie?
Koordinácii akcie sme sa začali venovať zhruba 6 mesiacov pred jej realizáciou, pričom s chorvátskymi kolegami bolo dohodnuté, že sa súčasne autonómne rozbehnú dve najhlbšie vetvy systému. Tomu sme prispôsobili aj množstvo materiálu - celkovo cez 3.500 m lán, 300 kotviacich prvkov, 3 akumulátorové vŕtačky a 4 bivaky.
Slovenská partia (celkovo 14 jaskyniarov) sa zamerala na vetvu Črevo, kde sme v roku 1998 skončili na dne obrovského dómu Pompeje pred neprieleznou úžinou (nástupom do ďalšej menšej šachtičky) v hĺbke _1.000 m. Vystrojenie do _873 m a transport materiálu sme realizovali v priebehu 4 zostupov. Prvé dva do _300, resp. -495 v trojici a vo dvojici, bez bivakovania, do _700 a po dno Patkovho skoku vo dvojici, už s bivakovaním (pri výstupe). Súčasne sme (dvojica) na tradičnom mieste v _360 m pripravili I. bivak (tentoraz 2 stany, po 3 karimatky a 2 spacie vrecia v jednom stane).
Na piaty zostup a transport materiálu (kompletný II. bivak na niekoľko dní plus 300 m lán na prvý prieskum pod _1.000) cez Šaleny meander už bolo potrebných 6 speleológov. Dvaja vypomohli do _700 m a odtiaľto sme si už museli s tromi transportiakmi na hlavu (!) poradiť sami (Griflík, Šmída, Stankovič, Kankula).
II. bivak sme zriadili pod najbezpečnejšou stenou Pompejí v _988 m. Tak hlboko i preto, že sme miestu na dne vetvy dosť verili a jednak sme mali v talóne i ďalšie miesta (okná) vyššie, ku ktorým sme (radšej než znovu prekonávať náročný meander) chceli vyliezať (a kyvadlovať) zospodu.
Prieskum dna sa ukázal byť negatívnym. Úžinu sa síce podarilo rozbiť pomerne rýchlo (preliezť ju však aj tak dokázali iba dvaja z nás), no pokračovanie viedlo iba do plytkej zarútenej šachty bez možností ďalšieho pokračovania. Podobne okná - jedno s aktívnym odtokom bolo nižšie zúžené do neprielezna a druhé (v _853 m) síce viedlo do mohutnej, ale stále iba paralelnej vetvy (Lanex), ktorá sa napojila na hlavný ťah znovu v _985 m. Hĺbka vetvy vzrástla teda iba minimálne, na nových _1.022 m a materiál sme sa rozhodli vytiahnuť vyššie.
Chorvátski jaskyniari, pracujúci pod vedením Darka Bakšiča na pokračovaní susednej Kankulovskej vetvy (tu sme v roku 1996 skončili nad voľným šachtovitým pokračovaním zhruba v _600 m), boli ďaleko úspešnejší. Aj oni pokračovali nižšie meandrom (tzv. Velebni kanal), no ten bol ďaleko priechodnejší (kráčalo sa tu po dne) a žiadne problémy pri transporte materiálu teda nevznikli.
Od _717 m pokračuje táto vetva sústavou mohutných šácht (najhlbšia vertikála má 124 m) a nižšie už aj zvodnených kaskád (Vodeni svijet). V hĺbke _1.254 m sa priestory vetvia (detailnejšie bola preskúmaná iba jedna z viacerých subhorizontálnych etáží) a súčasne sa prichádza na aktívny tok. Po tom prišla štvorčlenná útočná skupina (Lackovič, Stroj, Bakšič a Jalžič) až k polosifónovému jazeru, za ktorým sa črtá odtok... V momentoch prieskumu však nebol k dispozícii neoprén, hrozilo zhoršenie počasia a chorvátski jaskyniari sa tiež rozhodli, že prieskum okolia by mal byť podrobnejším - začalo sa teda odstrojovať. Hĺbka vetvy je však už teraz pozoruhodná a _1.268 nameraných metrov značí i 13. priečku v Európe (hneď za Gouffre Berger)!
Na vystrojenie známych úsekov vetvy, vybudovanie dvoch bivakov v _376, resp. _557 m a výskum až po dnešné dno Slovačky jamy potrebovali chorvátski jaskyniari celkovo 7 zostupov, odstrojovanie trvalo potom až po povrch 8 dní. Na tom všetkom sa podieľalo celkovo 26 jaskyniarov (plus početný povrchový tím).
My sme pokračovali vo výskumoch aj v druhej časti expedície. Rozbehli sme 3 ďalšie vetvy s nástupmi do šácht pri I. bivaku a vo Fosílnej chodbe.
Hermanova studňa, ktorú sme orientačne načali už v roku 1996, skončila predbežne pri zatiaľ neprieleznej úžine v _425 m. Vetva Tundra, sústava asi 300 m tmavých šácht a meandrov, je _504 m hlboká, v závere (v šachte Tajga) s úžinou s tiahlou ozvenou... A vo vetve Žumpa, s meandrovitým nástupom priamo pri bivaku, sme po rozšírení úžin zastavili postup nad úplne voľným šachtovitým pokračovaním v _437 m.
Súbežne s tým dvojica jaskyniarov preskúmala subvetvu Motorola, v _650 m sa však táto napája na Šaleny meander. Možnosti vetvy Črevo sa tým pádom asi už vyčerpali.
Odstrojenie z _360 m aj s likvidáciou bivaku plus retransportom lán sme zvládli za jediný deň (12 jaskyniarov - polovica Slováci, polovica Chorváti - vytiahlo počas tejto akcie z priepasti 21 transportných vakov a k tomu 400 m lán, trvalo to 18 hodín).
Počas výskumov Slovačky jamy došlo, ako to už v hlbokom podzemí býva, i ku kurióznym situáciám. Útočná partia (slovenských jaskyniarov) prvej časti expedície bola napríklad odrezaná od povrchu chybou jaskyniara, ktorý vyliezajúc v Džungli vyťahoval nechtiac so sebou aj lano a to zostalo po páde pokrútené asi 30 m nad dnom studne. Šanca vyliezť hladkými stenami tu pri návrate nebola, odmrznúť sa nám nežiadalo a riešili sme to preto návratom do _700 m, kde sme zriadili na malej plošine provizórny bivak (neskôr poslúžil dokonca ešte aj ku výskumom). Našťastie, pri plánovaní, čo do II. bivaku, sme predtým prozreteľne zvolili komfortnejšiu variantu 4 spacie vaky na 4 jaskyniarov, čo sa ukázalo byť pri tak hlbokých zostupoch aspoň v tomto prípade ako neskutočne dobre zvážená úvaha... Na povrch sme vyliezli po skontaktovaní sa s dvojicou, ktorá bola naľahko vyslaná z povrchu zistiť, čo sa stalo a lano znovu spustila, po 122 hodinách od vstupu.
V Pompejoch sme zase zažili "strašidlá". Na drobné padajúce kamienky (neotektonika tu funguje stále) sme si navykli, no poriadne "prekvapení" sme v jednom momente boli, keď sme zrazu spoza steny dómu začuli - dvojúdery kladivom! Až po chvíli sme pochopili, že môže ísť o chorvátskych jaskyniarov, ktorí práve niekde vedľa prekonávali métu _1.000. Zaujímavé však je, že sme zvuky, síce tlmene, ale zreteľne počuli cez masív s hrúbkou niekoľko desiatok metrov!
Súbežne s akciami v Slovačke jame sa vo výskume pokračovalo i na povrchu a v iných priepastiach. Chorvátski jaskyniari sa venovali najmä južnejším zónam Hajdučki kukovi, kde je po poslednej expedícii známa nová perspektívna priepasť Sunčana jama (_186 m).
Naše snahy boli sústredené na hľadanie možných vyšších vchodov Slovačky jamy na sever od jej vchodu. Už známe, znovu rekognoskované priepasti boli naďalej zaľadnené a nové boli maximálne do 50 m hlboké. V jednej jaskyni sme však našli možnosť budúcej alternatívy nižšieho vchodu systému.
Ďalšia výprava je naplánovaná na leto 1999. Na tej poslednej sa pri výskumoch v podzemí z našej strany podieľali Z.Ágh, M.Audy, M.Griflík, A.Holovič, J.Kankula, E.Kapucian, D.Kotlarčík, K.Kýška, L.Lešták, Sliva, M.Sova, B.Šmída, J.Stankovič a J.Vykoupil. Po výprave sa tiež podarilo skompletovať všetky údaje z našich expedícií v rokoch 1990_1998 a zostaviť podklady pre monografický bulletin, ktorý by mal v réžii Slovenskej speleologickej spoločnosti vyjsť už čo-nevidieť.

Literatura:
Šmída B. (1997): Second deepest cave in the Balkans - Slovačka jama (Croatia). - Int. Caver, 20: 27_31. Swindon.
Šmída B. (1997): Slovačka jama. Un nouveau _1000 du karst méditerranéen. - Spelunca, 67: 40_44. Paris.
Šmída B. (1997): Velebit '96. - Speleofórum '97.
Šmída B., Bakšič D. (1996): Tragom tisučica u Hrvatskoj. - Velebiten, 24: 1-15. Zagreb.

Summary: The Slovačka jama (-1,268 m) - the 19th deepest abyss of the World
The present-day extent of the Slovačka jama Abyss is a reflection of the three, well-organised and highly motivated summer expeditions of Slovak and Croatian cavers in 1995 to 1998. Its rather inconspicuous entrance was recognised during the trip around the elevation Mali kuk (1,565 m a.s.l.) at the periphery of the Rožanski kukovi massif on July 28, 1995 (by Branislav Šmída and Marcel Griflík).
The idea of common expedition was realised in 1998, when 27 Croatian cavers (mainly from SO PDS Velebit Zagreb) and 13 Slovak ones (and one Czech) took part in the exploration of Slovačka jama Abyss. The exploration activities were well supported by necessary equipment, e.g. 4,500 m of ropes, 3 drills, 300 of anchor points, telephone working to the depth of _380 m.
The exploration proceeded into a separated branches - Croatian cavers were working in the Kankula's branch, while the Slovaks in the branch of Črevo (Intestine). Darko Bakšič and Branislav Šmída are the leaders of the two national teams.
The layer of poorly soluble limestone in the depth from _600 m down to _700 m was better karstified in the Kankula's branch. Consequently, the meander was a little bit wider here and it was not so complicated to get through it (it was possible to walk on its bottom). This caused that Croatian cavers gained the vertical metres rather fast and the depth of _1,268 m was reached during the ninth day of expedition (D.Lackovič, D.Bakšič, A.Stroj and B.Jalžič). The further continuation was still possible (horizontal channels, the half-sump), but no diving suit was at disposal, three day lasting bad weather threatened. More over, the whole expedition got to its second phase, when it was necessary to start with deequipping. The exploration was stopped.
The Slovak cavers had their second bivouac at the bottom of Pompeje. They did not deepen this branch, compared to the year 1996, substantially. They reached _1,022 m and no further continuation at the bottom was found. Only during the inclining back to the surface, they noticed the windows, which were only later explored. Although they were interesting, all the huge parallel branches continued into the main shaft (the deepest at the depth of _985 m). During the second part of the expedition, the Slovaks started exploration in other three branches around the first bivouac. They were stopped by narrow passages (Tundra, Hermanova studňa) at _504 m and _425 m, respectively. Because of the lack of time, they had to finish the explorations in completely free shaft of Žumpa (_437 m).
An incident with the rope happened during the last day of exploration. Inclining caver by chance moved up the free end of the hanging rope. He thrown it backs down. However, the rope did not fall back, but it stopped at the step in the height over the bottom of the shaft. The caver did not notice this fact. The cavers, returning from the exhausting exploration, were not able to get to the rope. The cold in the cave made them to return back to _700 m, through intricate Šaleny Meander, and to built a makeshift bivouac at the small shelf, which was later used also during explorations. Another incident happened to caver in the shaft with very friable rock. The bolt pulled out from the wall, but fortunately, the second bolt stopped the fall.
The abyss is very promising also for the further investigations. We plan to continue in explorations in the near future. The altitude of the entrance to Slovačka jama is 1,520 m above sea level, what is still some metres higher than the entrances to the Lukina jama System.
Totes Gebirge - 9 obr.